KĽÚČOVÉ, AVŠAK MÁLO POZNANÉ:
FUNKCIA AKO MRAVNÝ ZÁVäZOK.
ČÍM VYŠŠIA, TÝM JE ZÁVäZOK VäČŠÍ.
"Bol som častejšie upozornený na túto otázku a žaloba ešte i v záverečných rečiach nadhodila tú otázku: prečo som sa teda nevzdal svojho úradu a vôbec, prečo som sa neutiahol, už v záverečných rečiach je toto zmienené v tom zmysle, prečo si sa neutiahol aspoň do súkromia, aby si mohol ďalej žiť, ale nič nerobiť.
Na túto otázku isteže musím odpovedať, lebo nielen preto, že som sľúbil, ale vidieť, že ešte i v posledných rečiach sa táto otázka objavovala. Prečo som sa nevzdal?
Nevzdal som sa preto, lebo som cítil mravný záväzok funkcie, ktorú som prevzal plniť dotiaľ, kým tej funkcie oslobodený zákonitými ústavnými činiteľmi nebudem a bol by som sa držal za zbabelca, ktorý uteká od ťažkej úlohy, ktorú mám plniť, bol by som robil egoisticky, keby som tak bol urobil, že vtedy, keď sa národ nachádza v ťažkých chvíľach, že vtedy ho nechám a ja idem do súkromného života, do súkromia.
Bol by som robil nezodpovedne a proti národu, keby som toto bol urobil, že by som ten mravný kapitál, ktorý som cítil, že reprezentujem, že by som ten mravný kapitál bol do súkromia so sebou zavliekol a ako hrivnu do ručníka zabalil a odložil kdesi do priečinka, aby tam hnila a nie, aby ten mravný kapitál bol použitý v prospech národa.
Nejdem tu ďalej rozoberať tie svedectvá obšírne, ktoré samé poukazovali na to, že nebolo možno na toto ani pomýšľať. Poukazujem na to, nikdy som žiadnu funkciu nehľadal, nikdy som za žiadnou funkciou nebehal, každá politická funkcia mi bola - keď nepoviem nanútená, ale bol som vyzvaný: vezmeš to a budeš to robiť. A keď som ju ale prevzal, držal som si za povinnosť ju statočne a čestne plniť.
Boli momenty v mojom politickom živote, keď tie funkcie prevzaté mi boli ťarchou, keď ma privádzali do situácie vskutku, skoro by som mohol povedať, mnoho ráz absurdnej a keď som zaváhal i ja, či držať funkciu a keď som zamýšľal zrieknuť sa tej-ktorej funkcie - bol som šťastný, keď som 12. marca 1939 mohol sa späť dostať do Bánoviec a keď som mohol povedať: už som chválabohu doma a rozmýšľal som o zrieknutí sa, ako vám to tu svedkovia hovorili, častejšie, ale tí istí svedkovia, či to bol Sokol, či to bol Sivák, či to bol Čarnogurský, či Ursíny, či to bol Karvaš, všetci potvrdili, že tak počas samostatnosti, ako i počas povstania a po povstaní,
Sokol menovite vyzdvihol toto, nebolo možné pomýšľať na to, aby som sa vzdal, aby som bol odišiel z miesta, lebo by bývalo ešte horšie, a keď tieto úvahy samozrejmé s tým závažkom naliehali na mňa, ako ste počuli z úst viacerých svedkov, že i samotní židia mi odkázali a prosili, aby som len vytrval, lebo len dotiaľ sa cítia byť istými ako-tak, dokiaľ som ja tam, toto bol ten záväzok, ktorý na mňa naliehal a ktorý ma držal, aby som i vtedy, keď s krvácajúcim srdcom, keď po tŕnistej ceste, keď s raneným srdcom, ranenými údami, ale aby som kráčal ďalej dotiaľ, kým to vôľa Božia a vôľa národa zo mňa nesníme.
(Z obrannej reči Dr. Jozefa Tisu pred súdom, 17. - 18. marec 1947)
